Na slovíčko s autorom projektu: Komunitná útulňa na Skorušine

 „Stredná škola je skvelá príležitosť, ako si budovať zázemie na prvých klientov“

 Samuel Kovalík je dôkazom, že priemyslovka nevychováva len technikov, ale aj lídrov s víziou. Ako videoproducent a predseda občianskeho združenia prináša kreatívne projekty, ktoré oslovujú tisíce ľudí. Aktívne rozvíja Oravu organizovaním marketingovej konferencie „Lepšia konferencia“ a založením prvej turistickej útulne na Skorušine. Svojou prácou spája komunitu a inšpiruje mladých ľudí k odvážnym krokom. Medzi jeho najväčšie projekty patria Lovestream  a Fight Night Challenge. Samuel ukazuje, že keď sa spojí talent, odhodlanie a správne vzdelanie, hranice prestávajú existovať. 25-ročný chalan z hornej Oravy, ktorý sa dnes živí tým, čo ho baví najviac.

Ktorý moment v živote vás inšpiroval k tomu, aby ste začali tvoriť videá a neskôr založili občianske združenie?

Môj strýko je vášnivý fotograf. Tým, že som ho od mala navštevoval, prichádzal som pravidelne do styku s fotoaparátom. Návštevy u neho mi teda začali ukazovať cestu k videotvorbe.

Ako ovplyvnila Stredná priemyselná škola informačných technológií Ignáca Gessaya váš profesijný život? Boli ste už vtedy „kameramanom“ vo svojej mysli?

Ako veľkú výhodu môjho štúdia na SPŠ Tvrdošín určite vnímam možnosť vytvoriť videodokument ako záverečnú praktickú maturitu. Samozrejme, moja „kameramanská kariéra“ sa začala budovať už od prvého ročníka na strednej škole. Točil som prvé svadby a prezentačné videá. Praktická maturita bola už len čerešničkou na torte, kde som chcel ukázať, prečo mi možno matematika a programovanie až tak nejdú. 😃

Je niečo, na čo ste na strednej škole vôbec nemysleli, ale dnes vidíte, že to malo obrovský vplyv na váš úspech?

Myslím, že je to hlavne schopnosť zvládať krízové a stresové situácie. To, čo som prežíval pri písomkách a skúškach, sa teraz odzrkadľuje pri dôležitých produkciách, rokovaniach s klientmi a v mnohých ďalších situáciách.

Ako vás vidí vaša rodná Brezovica dnes? Ste stále „Samo od susedov“, alebo už „pán predseda“?

Určite ma veľmi teší, keď stretnem občanov našej dediny – od detí až po dôchodcov – a pochvália moje projekty. Chcem však zostať Samuelom Kovalikom, akým som vždy bol, bez ohľadu na to, či som v obci spravil niečo jedinečné alebo nie.

Čo vám dáva viac energie – natáčanie videí alebo rozbiehanie komunitných projektov? A ako medzi nimi hľadáte rovnováhu?

Vyváženie všetkých troch oblastí v mojom pracovnom živote – videoprodukcie, občianskeho združenia a konferencie – mi prináša potrebný balans. Ak v daný deň cítim, že „vyhorievam“ pri editovaní videí, radšej sa presuniem k úlohám spojenými s konferenciou. Vďaka tomu si udržujem neustálu motiváciu do projektov. Keď už nevládzem s jednou vecou, presuniem sa na inú, ktorá mi prinesie odlišný typ práce.

Čo najbláznivejšie ste kedy spravili pre dokonalý záber alebo scénu?

Určite vzlet s dronom z plte pri Oravskom hrade. Kritickejšie pristátie som zrejme ešte nezažil, ale to je už na dlhšiu debatu. 😃

Čo znamená pre vás úspech? V akom bode života si poviete, že ste dosiahli všetko?

Nemôžem povedať, že som už dosiahol všetko. Som typ človeka, ktorý má neustále nové myšlienky a nápady a neuspokojí sa len s jedným úspechom. Určite chcem raz nájsť ten bod, keď si poviem, že som spokojný, ale viem, že ten čas ešte neprišiel – a veľké veci ma ešte len čakajú.

Aké najzaujímavejšie video alebo projekt ste vytvorili, ktorý mal pre vás osobný význam?

Určite Lovestream festival. Jeden z najväčších festivalov na Slovensku bol poriadnou výzvou. Okrem svojej práce som mal na starosti aj dvoch videoproducentov, s ktorými sme tvorili oficiálne aftermovie a rýchle reels, ktoré museli byť zverejnené každý deň v presne dohodnutých časových intervaloch. Doteraz to považujem za jednu z mojich najväčších lekcií v oblasti videoprodukcie – aj vďaka skúsenostiam a problémom, s ktorými sme sa museli popasovať.

Ako vyzerá váš bežný deň, keď sa snažíte skĺbiť kamerovanie, lietanie s dronom a organizovanie projektov?

U mňa funguje weekly management. V kancelárii mám veľkú bielu tabuľu, ktorá je rozdelená na sedem dní. Zapisujem si na ňu všetky úlohy, povinnosti aj možnosti oddychu, ktoré ma v danom týždni čakajú. Ak je niektorý deň príliš nabitý, viem si úlohy jednoducho presunúť do iného „stĺpca“ a prispôsobiť si plán podľa potreby.

Čo vás motivovalo vytvoriť Komunitnú útulňu na Skorušine? Je to miesto, kde si odpočinie telo alebo aj duša?

Priznám sa, že motivácia prišla hlavne od chalanov z Hikemates a Made by The, ktorí v roku 2021 spravili crowdfunding na tri turistické útulne na ceste SNP. V tom čase bol covid, a mal som viac času na pohyb. Napadlo mi teda, že naša útulňa, vzhľadom na možný dostupný pozemok, by mohla stáť na najvyššom „brezovickom“ vrchu Skorušina. Pre mňa je naša útulňa miestom, kde si oddýchne telo aj duša ako v žiadnom hoteli – spíte 6 km od civilizácie, kde vás absolútne nič neruší. 🙂

Kde nachádzate inšpiráciu na nové projekty? Sú to vaše zážitky alebo vás inšpirujú ľudia a ich príbehy?

Určite ľudia a príbehy. Tak, ako ma v prípade videoprodukcie inšpirovala blízka osoba, pokračovalo to aj príbehmi pre projekt útulne a konferencie.

Ako vnímate rozdiel medzi mestským a dedinským spôsobom života? Čo by si z vašej rodnej Brezovice mohla zobrať veľká metropola?

Spôsob života, či už v meste, alebo na dedine, má svoje výhody a nevýhody, tak ako pri každom porovnaní dvoch rozdielnych vecí. Z Brezovice by si však veľká metropola mohla vziať spôsob života, spolužitie občanov a schopnosť obyvateľov privítať nové projekty s otvorenou náručou a veľkou podporou.

Viedli ste vy alebo vaše OZ niekedy projekt, ktorý sa vám doslova rozsypal pod rukami? Ako ste to zvládli a čo ste si z toho odniesli?

Nemôžem povedať, že sa niečo rozsypalo, sme predsa tu na to, aby sme problémy hasili. 😀 Veľká výzva však určite bola útulňa – Marek (projektant útulne) odmakal projektovú časť, a samotný projektový manažment, od povolení až po výstavbu, bol na mojich pleciach. Toto mi dalo poriadne zabrať popri mojich hlavných projektoch. Spätne to však beriem ako obrovskú skúsenosť do života.

Ako sa pozeráte na mladých ľudí, ktorí chcú začať podnikať v kreatívnom priemysle? Akú najdôležitejšiu radu by ste im dali?

Určite nie je skoro začať už na strednej škole. Je to skvelá príležitosť, ako si počas školy budovať zázemie na prvých klientov. Je však potrebná veľká dávka sebazaprenia – odpustiť si niektoré piatky a víkendy so spolužiakmi na chatách a párty. Ono sa to však vyplatí a ukáže sa ako správna cesta až po štúdiu.

Aké sú vaše plány do budúcnosti – je v nich viac zahraničných klientov alebo väčší dosah komunitných projektov?

Mám v hlave viacero vízií, ktoré sú zamerané na poskytovanie komplexnosti pre mojich klientov. K tomu patrí aj vybudovanie väčšieho tímu. Komunitné projekty chcem zatiaľ nechať v pôvodnom počte a postarať sa o ich správne fungovanie.

Ako podľa vás technológie, sociálne siete, menia spôsob, akým tvoríme a zdieľame svoje životné príbehy?

Myslím, že svet online priestoru sa mení razantným tempom. Keď sa len spätne vrátim k začiatkom môjho štúdia, kedy som s videotvorbou začal a aké štandardy boli nastavené vtedy, je to úplne iné v porovnaní s tým, čo sa v online prostredí deje dnes. K sociálnym sieťam – tak ako môžu byť dobrým sluhom, môžu sa aj stať zlým pánom. Prostredníctvom úspešných ľudí a influencerov dostávame často skreslený obraz o dokonalom a spokojnom živote. Pozadie však býva úplne iné, a je dôležité nájsť správnu hranicu.

Keby ste mohli mať billboard na najviditeľnejšom mieste v Bratislave, čo by ste naň napísali?

Silná otázka 🙂 Možno motto: Nikdy nie je neskoro na tvorbu jedinečných vecí.

Text: Patrik Jozef Rýdzik 4. C, foto S. Kovalik